Ubehlo niečo okolo roka, odkedy som si niekedy v noci spísala skrátený zoznam mojich fóbií. Ani neviem prečo – o tej tretej sa mi to zdalo ako dobrý nápad, ktorý by som v budúcnosti mohla nejako zužitkovať, a bola som z toho nesmierne nadšená. Vo všeobecnosti ma deväťdesiatpäť percent nočných nápadov uchváti – ostatných päť percent odsúdim hneď, keď mi napadnú. Ako sa však hovorí – ráno múdrejšie večera – aj dobré nápady sa ráno nezdajú až také úžasné. A tak sa mojich deväťdesiatpäť percent delí na dve neekvivalentné časti, z ktorých jedna tvorí tak štyri percentá, tvorené nie úplne absurdnými ideami.
Túto sériu fotiek som chcela veľmi zrealizovať. Chcela som ju premyslieť, prešpekulovať každý detail. Teda, pravdu povediac… Chcela som mať na každú fotku len dosť času. Nič viac, nič menej. Pretože som nikdy neodfotila ani moju najdokonalejšiu predstavu – vždy sa výsledná fotky líšila od tej vysnenej. Vždy to príde, až keď začnem všetko pripravovať a nastavovať foťák (alebo ho baliť).
Ako znamenajú pre niektorých hudobníkov ich piesne veľa, pretože do nich vložili celé svoje ja a odzrkadlili svoje pocity, tak pre mňa sú to fotky – moja možnosť a prostriedok ako vyjadriť svoje myšlienky, názor, pohľad, emóciu. Vkladám do nich všetko čo môžem, aj preto majú pre mňa obrovskú hodnotu, nesmierne mi na nich záleží a beriem ich veľmi osobne.
Somnifóbia – strach zo spánku
Nemám strach priamo zo spánku. Zo spánkových paralýz áno. Pár skúseností s ich vizuálnymi a kinetickými efektmi mi utvorilo jasnú predstavu o tejto odpornej hre tela a mozgu. Väčšinu nocí zaspávam s pocitom a vedomím, že keď si ľahnem do postele a zavriem oči, bude lepšie, keď ich zatvorené nechám do rána. Čo ak by som videla čo vidieť nechcem?
Akrofóbia – strach z výšok
Strašná irónia, že bývam na najvyššom poschodí. Keď sa pozriem dole, necítim si tak polovicu tela.
Fóbia z výšok je jedna z prvých, ktoré som si uvedomovala ako dieťa. Keď som bola malá a niekto ma držal na rukách, vždy som mala divný dojem a bála sa, že keď vyrastiem, budem mať závrate pri pohľade na zem. (Hej hej, ja viem…)
Vcelku ma to veľmi neteší, pretože pohľady z výšok sú jednoducho neskutočné! Vidieť celý horizont, panorámu krajiny, mať ju ako na dlani má obrovské kúzlo a človek by tak vedel stráviť celý deň. Aktivity ako lezenie či výstupy na rôzne vŕšky, cesty po hrebeňoch majú v sebe ten úžas a na ich zdolaní čaká nesmierny pocit satisfakcie, no dá zabrať niekoľkonásobne viac, hlavne pri snahe prekonať myšlienky typu „načo si sa sem trepala, teraz tu proste zostarneš a zomrieš, lebo dole sa nedostaneš“.
Skrátka neznášam mosty, lávky, úzke a strmé turistické chodníčky, mriežkované schody a také tie presklené podlahy. Ach! Tie sú snáď najhoršie…
Nyktofóbia – strach z tmy
Tvrdiť, že v izbe alebo doma sa to dá zvládnuť, by bola lož. Pri zhasnutom svetle sa cesta z kuchyne do izby mení na najadrenalínovejšiu udalosť večera, ktorá je príležitostne sprevádzaná takzvanou vypínačovou štafetou.
So zmenou prostredia sa strach stupňuje rôznymi smermi . Predsa len, nočný interiér a nočný exteriér s podkategóriami mesto a les sú rozličné. Tma je vlastne takým spúšťačom viacerých fóbií. Platí tu nepriama úmera – čím menej vidím, tým viac obáv mám.
Strach z pozerania sa z/do okien
Prekvapilo ma, že som nenašla presný názov fóbie, hoc je podľa mňa bežnejšia než tá, pri ktorej máte pocit, že vás nonstop sleduje kačka. Rozhodne sa viaže na tú s tmou. Pozerať sa z okna pri nočnej prechádzke bytom určite nie je môj šálok kávy. Mať žalúzie zatiahnuté a rolety stiahnuté bez jedinej škáročky je vždy základ a istota. Pozeranie sa do okna opusteného domu, hoci aj cez deň, je jedna z najnepríjemnejších vecí. Teda, je úplne jedno, či je ten dom opustený alebo plne obývaný, je to divné aj v rámci nejakých nepísaných sociálnych pravidiel či hodnôt, no predsa len, ošarpané domy to len zintenzívňujú.
Klaustrofóbia – strach zo stiesnených priestorov
Ako dôsledok situácie je vnútorný výkrik „Nemôžem dýchať!“. Pred pár dňami som si vskutku nevedela vybrať, čo je lepšie – či stáť v preplnenej čakárni na druhej strane od aj tak zatvoreného okna, alebo vyjsť na dlhú úzku chodbu s hadom ľudí niekde v polovici, ktorý zatieňuje aj tých pár svetelných lúčov, ktoré sa ku mne teoreticky vedeli dostať z druhého konca.
Pocit stiesnenosti často prichádza už len s nemožnosťou poriadne hýbať rukami – niekedy stačí náramok či plantavý rukáv.
Spanie v spacáku je občas tiež dosť veľká výzva. Keď sa doň konečne po piatich minútach napracem aj so štyrmi vrstvami oblečenia a dekou, pochytí ma panika, že sa len horko-ťažko viem pohnúť.
Koulrofóbia – strach z klaunov
Keď som bola malá, bála som sa omnoho menej – mohla som pozerať Verte – neverte koľko som chcela a stále som zaspávala s pokojným pocitom.
Nikdy som nevyhľadávala strašidelné filmy, ale vždy som ich mala rada. Nemyslím nejaké spletené nechutné horory bez zápletky, ale dobre premyslené filmy, seriály a filmové hry, v ktorých sa človek bojí viac o to, aký zvrat nastane v deji, než že tam vyskočí nejaká mátoha.
A práve pri hrách začína táto vec s klaunmi. Ako by to bolo včera, čo som ako sedemročná sedela vedľa brata a pozerala sa, ako hrá Broken Sword. Sériový vrah prezlečený za klauna, ktorý odpáli kaviareň bombou… Nie, reputáciu už nezlepší ani hopkajúci dvorný šašo zo Strongholdu.
Nepríjemný pocit z ľudí s „veselým“ mejkapom sa vo mne umocnil pred pár rokmi, keď som prechádzala okolo vtedy rozostaveného cirkusu. Pred bránou stál pán v príznačnom oblečení a vizážou, ktorý vyzeral, že minimálne tridsať rokov nenávidí svoju prácu, ale napoly úspešne to maskuje červeným polkruhom na tvári.
Plus je ťažko považovať niečo za zábavné a milé, keď drvivé percento spoločnosti to vykresľuje ako niečo zlodušské. #influenced
Aichmofóbia – strach z nožov a ostrých predmetov
Je to trošku zvláštne opísať. Mali ste už niekedy čudný pocit, keď niekto okolo vás narába s nožom? Viem, že mi ten človek za žiadnych okolností neublíži, no stále ma myká v najmä kuchynských situáciách spratávania umytého riadu alebo typu prosieb ako „podaj mi ten nožík“. Netrhne ma viac, ako keď vedľa mňa prechádza niekto s cieľom len uložiť nôž na svoje miesto.
Trypanofóbia – strach z ihiel a Hemofóbia – strach z krvi
Ihly, krv a ja, to je celoživotný príbeh a tak začnem pekne od začiatku. Asi väčšina detí nereaguje spokojne a pokojne počas odberu krvi. Mám však pocit, že so mnou to bolo extrémne. Ak nepočítam razy, kedy som hádzala na zem igelit čo mi dali na kolená, tak sa všetok môj strach prejavoval srdcervúcim plačom (a plačom po dni popredu, kedy som vedela, že mi budú brať krv). Navonok možno všetko vyzeralo regulárne, no moja psychická stránka značne trpela.
Neskôr sa k tým ampulkám sĺz pridali aj prebdené noci. Kým sa však dospelo k tomu, že odbery v ľahu riešia druhú polovicu problémov – zvyčajne hodinové ležanie – mojou obavou bolo, že odpadnem.
Síce mi je stále trochu úzko, keď idem na odber, už sa nebojím bolesti ako predtým. V podstate sa toho už nebojím, len mi je to strašne nepríjemné a jednoducho na odpadnutie. Je mi zle už len z tej tácočky s vatičkami a dezinfekciou. Čo mi je však najviac nepríjemné a hnusné, čo sa obávam, že sa nikdy nezbavím, je neschopnosť tlačiť si vatičku na miesto po vpichu. Pocit, že by som si mala tlačiť na žilu… (Ah! Nedokážem o tom ani písať.)
Prírodopis a biológiu som v škole zbožňovala, ale keď prišlo na „skúste si nahmatať tep“, skončila som. Teoreticky som však vždy všetko ovládala, no asi tak trištvrtiny kurzu Prvej pomoci v autoškole som strávila myslením na to, že na konci nebude musieť vyberať figurínu a pokojne im poslúžim.
Veľkou výzvou bolo pred pár rokmi aj fotenie, myslím, že každoročnej, akcie v škole s názvom „Kvapka krvi“. Avšak nemohla som povedať nie. Síce ma hneď pri vstupe do triedy omráčilo a za hodinku už človek mohol všade cítiť taký ten krvný zápach, no ku každému darcovi som prechovávala okrem rešpektu aj pár minútové vnútorné omdletie a štyri pocity slabosti.
Tmu pred očami som mala aj pri prvom pohľade na bratovu prvú striekačku inzulínu a so slovami „prosím ťa nepichaj si to“ som sa radšej dala do stabilizovanej polohy.
Strach z kľúčových dierok a kukátok
Sediac za stolom v izbe venujúc sa nejakej práci, keď tu sa človek znenazdajky obzrie smerom ku dverám a zrak mu padne na ten nenápadný tmavý otvor pod kľučkou. Úprimne, každý raz mi z nevysvetliteľného dôvodu prebehnú po chrbte zimomriavky. Pocit, že ma niekto alebo niečo vie sledovať, je celý zlý.
Horšie je to však s kukátkami. Seriózne je to pre mňa otrasnejší pohľad než večer z okna. Tu je to najsprávnejšie miesto pre otázku kto sa skrýva za dverami a čo chce. Kedysi som mala v priezoroch istotu, teraz je to dosť diskutabilné. Tenký lúč svetla, ktorý sa tiahne spoza dverí zo zažatej vonkajšej chodby, cez tú malú dieročku so sklíčkami vyzerá uprostred noci epicky, však predstava, že by som sa len tak zo srandy pozrela von, ma desí viac, než že by som otvorila celé dvere.
Entomofóbia – strach z hmyzu, lietajúceho hmyzu, včiel
Mávam dve nálady – prvú, kedy poviem „veď uletí“ a druhú, kedy začnem bežať v nepravidelných tvaroch a rozmachávať rukami. Najradšej mám tú druhú možnosť s obmenami chránenia si aspoň hlavy rukami.
Sršne, včely, osy nejdem rozpitvávať. To už sa vie, že sa bojím, keď ako človek, ktorý nevie plávať, radšej skočím do bazénu, lebo je nado mnou niečo spomínané.
Ďalšiu kategóriu tvoria chrústy. Myslím si, že to tiež netreba zbytočne rozmazávať. Nevravím, že nie sú dôležité, veď určite majú nejaké postavenie v potravinovom reťazci a zaiste by som proti nim nič nemala, keby nelietajú ako keby majú vzdušné okruhy nejakej CH1 a nenalietavajú do tvárí a vlasov.
A lienky? Objaviť nejakú v izbe o druhej v noci rozhodne stojí za pobudenie celého bytu.
