Tábor… Jedna z vecí, na ktoré sa oplatí tešiť celý rok. Často sa mi stáva, že keď niekam chodím častejšie, cítim sa, ako keby som z toho miesta ani neodišla, lebo som tam znova – vždy keď som mala teóriu v autoškole, mala som dojem, že tam trávim celú večnosť. Alebo počas niektorých zápasov, hlavne keď sa hralo s tým istým súperom alebo sa cestovalo do iného mesta častejšie, mi behalo v hlave „A znova som tu!„.
Ako som sa šiesteho večer balila, rolovala všetky tričká a kraťasy, aby som si nemusela brať ešte jeden veľký batoh (ktorý som si napokon aj tak zobrala), spomenula som si, ako som sa balila minulý rok a prišlo mi neuveriteľné, že ten nekonečne dlhý čas prešiel. Bez nostalgickej chvíľky to, samozrejme, nešlo, a tak som si popri vyťahovaní posledných potrebných vecí zo skríň, ktoré sa mi môžu zísť, listovala v hlave čo všetko sa za minulých 366 dní dialo a udialo – od zanedbateľnej skutočnosti, že som posledný rok na strednej, cez pár nie tak významných ocenení, až po narodenie najúžasnejšej neterky (Teší ma, že to môžem povedať a stále mi zostane rovnako úžasný synovec! :-)).
Batohy v aute, mapka v ruke a išlo sa! A išlo sa dobre – rovná cesta cez dedinu, jedna odbočka, nič komplikované. Nečakala som však, že keď vystúpim, poviem Wau! Naozaj sa mi to miesto páčilo, bolo tam krásne – možno nie extra úžasne prenádherne, ale ja som mala v tej chvíli pre očami dôkaz, že sa mi tam oplatilo ísť.
Mám/mala som dva dôvody, prečo tam merať cestu – kvôli ľudom a kvôli prírode.
Tento rok bol pre mňa trošku hektickejší a nie vždy som mala toľko času, koľko by som si priala. Tábor je pre mňa pár týždňov, kedy sa máme čas všetci, celý zbor, stretnúť a byť spolu, zažiť niečo nové. Možnosť byť s ľudmi, s ktorými nemôžem byť každý deň, týždeň, ani mesiac, naberá pre mňa časom stále väčší význam.
Nebyť obklopený káblami zo šiestich strán je v podstate celkom oslobodzujúci pocit. A čo má väčšie čaro ako si ľahnúť v noci do trávy a mať nad sebou tmavomodrú kupolu s miliónom žiarivých hviezd? Osobitné kúzlo mali zase také momenty, keď som sa budila každých desať minút, lebo mi bola zima aj v piatich vrstvách oblečenia, či naopak, dni, kedy som skoro až nechápala, ako môže vôbec niekedy snežiť. Šieste hodiny ranné, kedy sa slnko dralo medzi škárami v dvierkach podsady a zohrievalo celtu…
No nemenila by som.
Táborák.
Výhľad z Ostrej.
