Už asi mesiac, ako sa teperím dňami, v mysli píšem tento post, vyberám fotky a zoraďujem ich. Takto to bude super. Teda, skôr som si asi pomyslela, že to bude fasa alebo mega. Štylizujem vety, upravujem slovosled, hrozne sa z toho teším, ale… nič. Potom večer, keď zhasnem a spravím krok do postele, mi znova skrsne myšlienka na myšlienky, pretože zase nimi len zostali v hlave. Dnes prišiel deň s totálne irelevantným dátumom, ničím výnimočný, ale cítim sa, že si po troch hodinách spánku noc predtým, nie cez deň zaslúžim oddych. Taký ten psychický, kedy si ešte na pol dňa pauznem povinnosti a možno aj v rámci malej prokrastinácie začnem písať.
K tomuto sumáru alebo summeru? sa rada vraciam. Fakt hrozne rada. A úplne čisto z technickej stránky, leto tu skončilo a rok pokračoval ďalej. A ako?
Podľa očakávaní – aspoň teda prvé septembrové týždne. Aha, vlastne ani tie nie #karantena. Tak sa presuňme do pokročilejšieho septembrového času – posledného víkendu, aspoň teda myslím. Ó, sťahovanie a návrat do Bystrice plný očakávaní konca. Čas na iný byt, iných ľudí, iný rok. A ďalší raz, kedy som si uvedomila, že sa môžeš snažiť byť akýkoľvek minimalista, sú veci, ktoré potrebuješ, a niektoré z tých vecí nie sú najmenšie, a možno ich nie je ani až tak málo. Ale zase, bolo ich podľa mňa úplne akurát, tak na vyžitie a akurátny komfort.
Komfort toľkých dní, že by som ich spočítala na prstoch, no dobre, dvoch rúk a ešte by som mala obrovskú rezervu. Tak na malú chvíľu začalo skoršie než skoré ranné vstávanie, cestovanie a aklimatizácia. Po dvoch týždňoch sa moje zabývanie sa a investícia uťali. Ale veď všetko má svoje klady a zápory. A tých pozitívnych vecí… Nemôžem povedať, že by nejak neprevažovali.
Jeseň je také avokádo počasia. Všade na teba striehnu farebné hrejivé fotky prírody a človek sa nevie dočkať, kedy listy zožltnú a všetko okolo toho. Potom má zaneprázdnenejší týždeň, dva a konečne sa cez víkend dostane do prírody a ono je už po celej tej padavej paráde. A toto sa mi deje hádam každú jeseň – žmurknem a už sú všetky listy na zemi a avokádo prezreté, ale to sa deje celoročne. A potom to už je pár mesiacov len v monochróme. Pozriem z okna a sivá. Sivá. Biela. Sivá. Biela. Biela. Sivá. Biela PREČO ZASE?. Sivá. Sivá. A o piatej tma.
Ešte vďaka za slnečné dni. A slnečné nedele.
S takouto golden hour čítaj golden aua. Tá je presne jednou z tých znesiteľných vecí na jeseni, zime – západy slnka a ten čas pred nimi. A túlanie sa počas nich. Kade-tade, po lese, zísť z cestičky a nájsť inú, zísť aj z tej a spraviť si vlastnú. Všímať si maličkostí, rozprávať sa o nich a vstrebávať hrejivé lúče. Vrátiť sa vysokou trávou pomedzi všetky cestičky a vnímať už fialovú oblohu. Nadýchať sa chladného vzduchu. Prísť domov, prezliecť sa do pohodlných vecí, zapáliť vonnú sviečku a dať si horúci čaj s nejakým pamlskom. To mám rada. A možno aj tú vôňu zimy vo vlasoch, aj keď tú predsa len menej.
A zimu bolo cítiť aj na jazyku. Z limonád sa stali čaje, z ľadových káv hrejivé s napeneným mliekom, zo smotanových tôrt sa stali jablkové štrúdle a škorica ovládla všetko, čo nebolo slané. Kaša? Posypeme škoricou. Cookies? Wafle? Lievance? Lyžička škorice sem, lyžička škorice tam. A do raňajkového repertoáru sa zaradili francúzske toasty z vianočky poliate javorovým sirupom, pretože mňam.
Vidieť, vychutnávať, cítiť… a čo počujem? Soundtrack Mafie 2. A to myslím v tom úplne že najlepšom, pretože čoraz dlhšie večery vypĺňala práve tá.
Odhliadnuc teda od zatrateného bystrického života, onedlho som nadobudla pár ďalších zistení, alebo skôr skúseností, napríklad pri balení – keď niekam cestuješ na týždeň alebo dva a zoberieš si oblečenia skutočne na týždeň s tým, že budeš v poriadku aj ten druhý týždeň, rátaj tiež s možnosťou, že tam zostaneš mesiac. Alebo ešte aj o niečo dlhšie. A ! hlavne, ak cestuješ na prelome ročných období, zober si aj také oblečenie, ktoré by si zúžitkovala aj za ten mesiac. Toť zistenie #1. Veľmi mrazivé a veľmi prezieravé do budúcna. #karantena2
Meanwhile, zistenie #2 – nikdy nehovor nikdy. Napríklad hej hej, úplne všeobecné napríklad nikdy nebudem nosiť šošovky. Po mesiacoch pohrávania sa s touto myšlienkou a jej zatracovaním som zrazu sedela pred zrkadlom so šošovkou v jednom oku, pocitom na odpadnutie a úlohou si ju vybrať. Zvyšok asi nebudem nemusím rozobrať, koniec-koncov všetko dobre dopadlo a po niekoľkotýždňov trvajúcej večernej polhodinovej tradícii čistého zúfalstva som nakoniec nadobudla know-how hlavne pekne pomaličky.
A tak sa dva týždne natiahli po tretiu adventnú sviečku. Zistenie #3 – nastajlovať ihličie, ktoré rastie aj pod oknami – netreba ho hľadať popri cestách a vodných nádržiach nad radiátor sa stáva malou tragédiou, až kým sa ho nepokúsiš upratať preč, no dovtedy môžeš spokojne vstrebávať sviatočnú atmosféru. S rokfortským Christmas sountrackom a siedmimi plechmi medovníčkov. A konečne nebolo „ešte skoro“ na vianočnú náladu, ktorá ma po rokoch bez nej chytala už začiatkom novembra a to mi tak chýbalo. Po niekoľkých Vianociach, kedy som si uvedomila, že nejaké sú až pri večeri, bol tento rok akýmsi vynahradením všetkých týchto „stratených“ časov. Žiadne naháňanie sa, žiadne cestovanie hore-dole, žiadne pracovanie, žiaden stres z toho, že neviem, aký deň je.
Zistenie #4 – „A veď foťák si nejdem brať“ sa ti vypomstí. Napríklad dlhou zasneženou zimou a čarovnými prechádzkami snehom. Darmo si nahovárať, aké je pekné žiť prítomnosťou a že najcennejšie sú predsa spomienky. Nie že nie, ale zamrzí. Najmä keď je z dvoch týždňov skoro mesiac a pol.
Každopádne, konečne teda nasnežilo a nám sa spustila séria nedeľných vychádzok neďaleko. Aby sme stihli svetlo. A predtým si uvariť obed po rewatchnutí Harryho Pottera z večera predtým.
A ešte si pozrieť seriál raného mládí – áno, dá sa pozrieť viac než stopäťdesiat epizód za mesiac a pol a mať popritom aj život keby mal niekto obavy, zistenie #5. A dokonca aj zbierať platiny v hernom svete – Until Dawn si ale už najbližšiu dobu rozhodne nezahráme hešteg don’t move.
Keď sa tak spätne zamýšľam, tak tá zima bola celkom znesiteľná. Ani nie ten chlad, pretože ten nemám rada, ale iné veci okolo nej.
Potom z čista mraziva prišiel na konci februára deň teplotne na mikinu. Možno banalita, no ako antizimného človeka ma takýto zlom vždy milo prekvapí a nadchne. Sneh už vlastne tiež viac-menej zotrvával len na nerozpustiteľnej kope na parkovisku, tma sa skracovala, rady pred autoumyvárňami sa predlžovali. A tak mohli prísť na rad o trochu rozmanitejšie vyjížďky, hoci len v okolí. Aby som zachovala akúsi orientáciu v čase, plynule sa presúvame do marca, dobre?
↑↑↑ Toto bol paradoxne veľmi veterný a chladný zážitok, no o deň neskôr bolo počasie na nerozoznanie. ↓↓↓
↑↑↑ O týždeň neskôr a niekoľko kilometrov ďalej. ↓↓↓ „Aha, tam sme boli!“
Tieto západy. ↑↓
Jar teda vôbec nezačala jarne, ale snežnou smršťou, síce ihneď pominuteľnou, no aj tak. Ako malý prísľub hrejivejších dní som zostrojila aspoň galetky. A keď sa tak spätne pozerám na fotky vyššie, vyzerá to tak, akoby sme chodili len kade-tade po rozhľadniach, ale to vôbec. A možno áno, možno víkendy boli práve také. Alebo skôr nedele, lebo pracovné dni a soboty boli príliš rýchle, nabité a tam nám večer zostal čas akurát tak na nákup, pečenie wafflí škoricových alebo takých skvelých s proťákom alebo rôznych iných znesvätení na neskoré hodiny bežne tu niekto máva tri večerné chody.
Apríl bol už naozaj čas, keď som si uvedomila, ako naplno využívam bežecké tenisky. Pretože na zimné bagandže bolo už mega teplo a v mojom aktuálnom okresnom rajóne som mala len tie, lebo som si ich zbalila, kvôli fotkám v hale. Ale bola som aj behať – asi osemdesiat percent času som bežala do kopca, čo sa výrazne nepáčilo mojej vytrvalosti, ktorá začala mať po dlhšej než dlhej pauze dojem kryospánku. Tak som ich radšej zaradila do vychádzkového režimu.
Plus začiatkoaprílové mikrozistenie – cez stromy skutočne nevidíme les a strom, okolo ktorého chodíme každý deň sa môže javiť ako neviditeľný. Aby som nehovorila v hádankách, hľadali sme vŕbu. Aj sme nakoniec našli. A že dvakrát do tej istej rieky nestúpiš. Klamstvo, lož.
Ak by si niekto spomínal na náš zmarený ornitologický zážitok z minulého leta, jar nám toto ukrátenie vynahradila a ponúkla nám možnosť stať na chvíľu aspoň rekreačnými herpetológmi alebo len nezávislými pozorovateľmi, keď sme sa počas voľného doobedia zobrali športovo vyžiť. Po fámach, že je teraz veľa žiab, sme sa presvedčili na vlastné oči, že „veľa“ môže znamenať intenzívne veľa na každom pol kroku. Cestou domov sme mali o program postarané, pretože sme sa chceli dozvedieť o tomto sťahovaní žiab viac, a tak sme teda som, lebo niekto musel aj šoférovať prešli polovicu internetu.
↑↑↑ Známe? Môže byť iný uhol, scrolluj vyššie. Tu toto sme plánovali už dlhšie. Vrátiť sa sem keď bude pekne alebo aspoň nebude pršať, a nebude zima. V pozadí s myšlienkou, že konečne využijeme deku, ktorú rok nosíme v kufri auta, ale nikdy ju so sebou nezoberieme, pretože ani jednému to nenapadne, aby sme si na ňu potom mohli sadnúť nie sme takí rozmaznaní, to nie a chvíľu tam pobudnúť. A vstrebať to prírodné ticho a nadýchať sa čerstvého vzduchu. Hrozné klišé, ale je to tak.
↑↑↑↓↓↓ Tradícia, tímový duch a pár mesiacov nakoniec spravili takýto zanedbateľný rozdiel. ↓↓↓
Komorná vicemajstrovská fotosešn.
Ešte malý detail.
„Daj si skóre 10:4, lebo je 10. 4., to bude ako easter egg.“
Pomedzi všetko vyššie ukázané aj neukázané samozrejme fičala škola, ktorá napriek všetkému nevystupovala len okrajovo, ale niekedy až zdvojene (alebo ako mám za sebou teoreticky dva semestre fyzioterapie a triggerpointový kurz dobrý podcast). Moje utorkové modelovacie hodiny, po ktorých som si nevyhnutne potrebovala doplniť psychické sily napíkom, neviedli v rebríčku… No dobre, im sa asi nič nevyrovná, čo sa týka času stráveného pri zadaniach, no málo mi nedala ani ateliérová práca, ktorú som ja vlastne nefotila. Skôr to bola celkom fyzická makačka a niekedy aj mentálna. Aj s postprocesom – čo mi pripomína: zistenie #6? – skontroluj si, či máš v štetci ČIERNU farbu a nie len tmavosivú. Každopádne, bolo to nadviazanie na zimný semester a prázdne haly, a karantény. A teda, trvalo to niekoľko intenzívnych večerov a poobedie trpezlivosti a vzájomného porozumenia akože čisto v rámci diskutovania autenticity.
↑↑↑ Malý náhľad zo série. ↑↑↑
SneŽienky. A posledná myjavská vyjížďka.
Tu bolo veľmi veterno – až tak, že chúďa vtáčatko, ktoré letelo okolo, levitovalo vo vetre a nakoniec ho stočilo na spiatočku. A raz vyjdem aj na tú Javorinu, ktorý je bližšie než sa zdá.
Ďalšia polovica apríla a máj sa niesol v online priestore. Nechcem to odbiť nejak nezáživne, že by sa nič nedialo, práveže toho bolo až-až. Školsky, pracovne. S pár klábosivými vychádzkami po dlhej dobe mimo rodnej zeme. rodnej ako rodnej Aj výstavu som si preniesla na internet.
A narodeninovými oslavami v aute – z toho sa snáď nestane tradícia.
Nie som si ani istá, či je zvláštne hodnotiť „rok“ od jesene do jari, ale už mi asi divné nepríde ozaj nič. A možno to nemusím nazývať rokom, možno to môže zostať len pod nálepkou „obdobie“.
Čo k tomu vôbec povedať, klamala by som, ak by som tvrdila, že to občas nebola výzva, hlavne taká psychická, a že som nebola homesick. Ale úloha znela jasne – vytvor si domov, len tak, veď základy tam už nejaké máš. Aspoň, že to s ním šlo tak ľahučko.
A ako zvyknem na záver rozoberať, za čo všetko som vďačná, tu to iba rýchlo zhrniem – za všetko a ešte za omnoho viac.
